Oslava 20. výročia založenia
Oslava 20. výročia založenia Spoločnosti Williamsovho syndrómu
13. – 15. máj 2011 Strečno
Našu dvadsiatku sme oslávili kráľovsky, na hrade. Presnejšie v podhradí hradu Strečno v obci Strečno, so všetkým, čo k takejto významnej oslave patrí. Aj s tými, ktorí majú zásluhu na tom, že naša Spoločnosť pred dvadsiatimi rokmi vznikla: pán primár Bzdúch, pani doktorka Jariabková a naša obetavá a starostlivá pani Naďa Sadloňová.
Naša Williamsovská rodina prežila tri krásne dni a spoznali sme zase kúsok nášho krásneho Slovenska. Na otázku, čo sa Ti najviac páčilo, naše deti svorne odpovedali: „Všetko! Mohli sme byť spolu, videli sme hrad, súťažili sme.“
Na privítanie nechýbala ani tortová dvadsiatka, ktorú nám pripravila Anitkina teta.
Po posilnením sa sladkou tortou sme spoločne vyšli na kopec Zvonica k Pamätníku francúzskym partizánom, ktorí padli počas Slovenského národného povstania.
Večerný program sme začali blahoželaniami všetkým členom s okrúhlymi narodeninami v tomto roku. Pri premietaní prezentácie, ktorá mapovala naše všetky aktivity spolu s ukážkami najcharakteristickejších fotografií, sme si zaspomínali na všetky predošlé stretnutia. Potom nám pán Kunák premietol všetky významné okamihy, ktoré zachytil jeho fotoaparát a kamera za tých 20 rokov, podfarbené hudbou.
Na druhý deň sme niektorí zdolali s elánom výstup na hrad Strečno, niektorí sa časť cesty odviezli. Sprievodkyňa nás oboznámila s históriou hradu aj so životom hradných pánov. Postupne sme vyšli až do veže hradu na štvrté poschodie, odkiaľ sa nám naskytol krásny pohľad na celé okolie.
Po obede sme si posedeli v záhrade ubytovacieho zariadenia, niektorí sa poriadne vyšantili v krytom bazéne.
Na večer pani doktorka Jariabková pripravila nezvyčajnú súťaž pre naše deti, ktoré pantomímou znázorňovali svoje charakteristické vlastnosti a ostatní vždy uhádli: priateľstvo, prejavy radosti, strach z hluku, pomoc iným, komunikatívnosť a podobne.
Na tretí deň sme navštívili kostol sv. Žofie v Strečne, postavený v roku 1847.
V tento deň sme už boli tichší, lebo sa blížil čas rozlúčky, aj počasie nám to dažďom potvrdilo. Po spoločnom obede sme sa rozlúčili, utreli slzy a každý išiel do iného kúta našej krajiny. Zase bude na čo spomínať!
A už sa všetci tešíme na letný rehabilitačno – integračný pobyt s našimi českými priateľmi na krásnej Morave.
Viera Bausová