Marcel Tamaškovič
Marcel ,môj syn, sa narodil 5.12.1968 v Trnave. Keď mal 4 mesiace som na ňom spozorovala, že nie je taký, ako jeho staršia sestra Iveta. Nevšímal si okolie, nebral hračky do rúk,
Ešte ako batoľa mi nechcel jesť, vyvrátil mi všetko a až neskôr som zistila, že on nevie potravu hrýzť. Preto som mu ju musela pretláčať, krájať a zahusťovať na kašu, čo robím dodnes. Ako Marcel rástol, prejavoval sa u neho záujem o stroje, všetko vedel rozmontovať, ale zložiť to už nedokázal. Vždy sa veľmi bál hluku búrky, streľby, prasknutia balóna. Zakrýval si uši rukami. Búrky sa bojí stále, najmä blesku, lebo po ňom nasleduje hrom. Od malička rád spieval, slová piesne si rýchlo zapamätal a začal sa zaujímať o hru na klavíri. Sám si podľa sluchu našiel správnu klávesu a naučil sa hrať pesničky a rôzne skladby. Po zaškolení vedel čítať, len písanie mu robilo ťažkosti a tak je to aj doteraz. Tak isto kreslenie. Pod vedením dokáže nakresliť maximálne jednoduchú postavičku, zato má široké všeobecné vedomosti zo zemepisu a prírodopisu, ktoré získal sledovaním dokumentárnych filmov v televízii a čítaním náučných kníh. O matematiku nejavil veľký záujem, číslice pozná, prečíta ich aj na hodinách vie určiť čas, ale počíta len do 20 a spočítať vie len do 10.
Ako 14 ročný bol v nemocnici u MUDr. Bzdúcha, kde mu katetrizáciou zistili zúženú aortu. Operáciu neabsolvoval pre jeho neschopnosť spolupracovať s lekármi. On totiž s cudzími ľuďmi nekomunikuje ani dnes. Preto aj skončil školskú dochádzku v 3. triede. No s blízkymi a známymi sa vie porozprávať. V tomto roku v decembri bude mať Marcel 40 rokov. Žijeme spolu s rodinou mladšej dcéry, Marcelovej sestry. Otca už nemá, a preto je veľmi naviazaný na mňa. Je nesamostatný, potrebuje neustálu starostlivosť rodiny. Bez doprovodu neurobil ešte ani krok z domu, sám si nezoberie jedlo, neoblečie sa, iba nohavice bez gombíkov, čo mu pripravíme i pri osobnej hygiene potrebuje pomoc.