Technik Miško

Narodil sa nám Miško. Mal nešťastný začiatok, na piaty deň po narodení ho našli sestričky v pôrodnici v bezvedomí a Miško musel o svoj život bojovať. Bojoval statočne, dnes by nikto nepovedal,

že je to „mŕtvy život“, ako mu bolo predpovedané. Mal srdcovú vadu, hypotonické svalstvo a Williamsov syndróm.

    Vďaka rodinnej starostlivosti a najmä vďaka babičke, ktorá sa mu obetovala, denne s ním cvičila, keď začal chodiť do osobitnej školy, nenechávala ho v družine a pokračovala vo vyučovaní doma. Čítať a písať sa postupne naučil, ale matematika sa mu dodnes vidí zbytočná. Škoda, lebo technický talent zato má. Rozskrutkovať a demontovať hocijakú vec dokáže dokonale. Číta si časopisy o elektronike a naberá vedomosti, ktoré ma niekedy prekvapia. Po skončení osobitnej školy bol Miško zaradený do Ústavu sociálnej starostlivosti prof. Matulaja, po pár rokoch sa mu otvorila možnosť v Experimentálnej rodinnej škole na Hálkovej ulici, kam veľmi rád chodil. Vyučovanie bolo pestré, mali aj dni praktickej výučby v kuchyni a Miško v škole stretol svoju prvú lásku Lucku, ktorej je verný dodnes. Po ukončení tejto školskej dochádzky sme dlho nemohli nájsť vhodné umiestnenie alebo uplatnenie. Po založení Agentúry podporovaného zamestnania sa Miško dostal do databázy a čakal na svoj deň. Konečne prišiel, Miško sa zúčastnil konkurzu a bol vybraný pre prácu v chránenej dielni – kaviarne Radnička. Musel sa veľa učiť, absolvoval čašnícky kurz, prišla vizážistka, krajčírka, kurz spoločenského správania a angličtiny. Keď som sa v prvom týždni po otvorení kaviarne prišla pozrieť, ako sa Miškovi pracuje, neverila som vlastným očiam. Teraz je šťastný, s úsmevom obslúži každého návštevníka a hoci má postihnutú jemnú motoriku, svojím šarmom odpúta pozornosť od drobných nedostatkov.

    Chcela by som povzbudiť všetkých rodičov, aby sa nebáli ísť s postihnutým dieťaťom do projektov, ktoré sa niekedy zdajú zbytočné, žiadna snaha nie je márna a aj malými krôčikmi sa dá prejsť veľký kus cesty.