Náš prvorodený syn

    Osemnásť rokov života - mladý človek na prahu dospelosti s výzorom dospelého muža, s rozumom úprimného dieťaťa s čistým srdcom, ktoré nepozná pretvárku. „Konečne budem môcť piť kávičku“,

tak dávno obľúbenú a potajomky odchlipnutú z mamkinej šálky „a ožením sa s kamarátkou Vierkou . . .“ A čo skutočnosť?

    Ani krok bez mamky alebo ocka, denne do školy i znej, na nákupy, prechádzky, pomoc pri dennej hygiene . . . To je náš Tomáš!

    „Čo budete robiť ďalej?“ pri otázke známych odpoviem stroho: „Neviem, žijem dneškom, budúcnosť je pred nami.“ Neveriacky pokrčia plecom. No jednoducho nemôžeme rozmýšľať príliš dopredu, uvidíme, čo nám život prinesie.

    Momentálne sme „zachránení“ na dva roky. Tomáš navštevuje dvojročnú praktickú školu a chodí tam veľmi rád. V rámci vyučovacích hodín zdravovedy navštevujú stacionár s deťmi pripútanými na invalidný vozík, pomáhajú im ako môžu a spestrujú voľné chvíle. Na hodinách varenia sa zasväcujú do tajomstiev kuchyne. Na technickej praxi upratujú okolie školy, presádzajú kvetiny a v malom skleníku sa snažia dopestovať si čerstvú zeleninu. V krúžku šikovných rúk dokonca na šijacom stroji šijú vrecúška na prezuvky a malé vankúšiky. Pri rozhovore s Tomášom, že raz školu ukončí, ho pochytí priam hystéria. Do školy chodí rád a chce chodiť stále, večný žiak . . .

    Možnosti jeho ďalšieho uplatnenia alebo umiestnenia v našom meste (v Prešove) sú obmedzené. Žiadna chránená dielňa, či iné denné zariadenie, kde by táto dospelá mládež „trochu iná ako my“, mohla rozvíjať svoje schopnosti a tráviť voľný čas. Ak ich niekto usmerní, dokážu veľa urobiť. Nemôžu zostať sami bokom, potrebujú žiť v spoločnosti niekoho, veď od útleho veku sú zvyknutí na kolektív.

    Pýtajú si lásku a viacej pozornosti než my ostatní. Svojou čistotou duše a úprimnosťou nám zdravým môžu byť vzorom.