Zo života rodiny
Naša dcérka Ivetka Boráňová má už 19 rokov. Do Špeciálnej základnej školy nastúpila ako 10-ročná. Ešte 2 roky môžeme navštevovať ŠZŠ. Učenie jej ide slabšie, ale na jej nízke
I sme radi aj tomu, čo sa naučí. V škole má vynikajúce pani učiteľky a to pani učiteľku Jarku a pani učiteľku Silviku. Vie sa podpísať, ale len menom. Má aj dobrého spolužiaka Jožka Blšáka, ktorý je „autista“! Je hotový „génius“! Hodne pomáha Ivetke v škole jeden bez druhého sú smutní. Keď jeden z nich ochorie, je to ťažké pre toho druhého. Najmä pre našu Ivetku. Odmieta chodiť do školy bez Jožka. Celou cestou do školy aj zo školy v MHD majú o čom rozprávať. Doslova si šuškať. Udržiavajú si medzi sebou aj tajomstvá, ktoré Ivetka neprezradí. Nemôže oklamať Jožka. Týmto ich obdivujeme. Pani Blšáková je tiež obdivuhodná žena. Má tiež svoje starosti a aj napriek nim veľmi rada pomáha druhým. Či už dobrými radami alebo životnými skúsenosťami. Jej ďakujeme za náš a najmä môj obrat v živote. Náš život s Ivetkou bol zo začiatku veľmi ťažký. Ja som to zle znášala. Povzbudzovanie a dobré rady mi hodne pomohli. Nielen mne ale aj mojej rodine. To neznesiteľné trápenie, čo bude ďalej, zostalo na mŕtvom bode. Zabudla som na to. Teraz sme šťastní a hrdí na našu Ivetku. Pred pár rokmi sme sa pozapájali do všetkých aktivít, čo sa týka zo školy alebo zo združenia ZPMP – Úsvit. Uzamknutý život sa skončil. Ivetka je šikovná. Chodí zo školy hrávať aj divadielka a my sme na to hrdí. Sme snaživé združenie. Vždy niečo vymyslíme pre deti a tak isto s nimi súťažíme. Deti sú na to pyšné, že aj dospelí sa k nim pripoja.
Po skončení ŠZŠ pôjde Ivetka ešte na 3 roky na Praktickú školu. Ináč je šikovná. Pomáha umývať riad, utierať riad aj prať. Tak sa neobávame, lebo v Praktickej škole bude varenie, pečenie, domáce práce a tkanie + vyšívanie. To je pre ňu ako ušité. Dúfame, že jej to pôjde. Rokuje sa aj o STACIONARI a dúfame, že za tých 5 rokov sa niečo zriadi.
Veľkou záľubou je aj kreslenie a hlavne hudba. To dokáže počúvať celé hodiny. A taká najkrajšia jej vlastnosť je rozdávať darčeky, to je jedno komu. Teší sa na každú oslavu v škole alebo doma a Vianoce musíme mať od začiatku decembra. Musíme jej vyzdobiť okná a to v celom byte ešte pred Mikulášom.
A to najhlavnejšie: „Je to náš pamätníček“! Netreba nám značenie do kalendára. Stačí, keď deň pred tým poviem Ivetke a na druhý deň to mám na 100% ohlásené hneď za rána. Sme Šťastní, že ju máme. Ivetka je už teta a je na to hrdá. Každému pripomína, že je teta. Cíti sa vážnejšia a dospelejšia. Zbožňuje malého vnúčika nášho Miška. Už aby vedel rozprávať a oslovoval ju teta Ivka. Ale vysvetlili sme jej, že to si musí ešte počkať, kým sa naučí rozprávať. Aj do školy sme ho museli zobrať ukázať pani učiteľkám a deťom. A pripomenula mi: „Nedaj ho nikomu chytať, on je len môj.“ Strašne žiarli na Miška. To maznanie s ním vyžaduje aj Ivka. Ale čo by jej človek neurobil po vôli. Je z nej starostlivá teta.
Prostredníctvom tohto článku by sme chceli poďakovať pani Naďke Sadloňovej za jej usilovnú prácu pre nás všetkých a našu Spoločnosť WS. Tak isto veľké poďakovanie si zaslúži aj jej dcéra Karinka s manželom Martinom. Pobyt v Liptovskom Jáne bol senzačný a zábavný po večeroch. Aj cvičenie bolo super. Jednoducho ĎAKUJEME.
Tešíme sa na Vás v budúcnosti na ďalších pobytoch.
Rodina Boráňová, Liptovský Mikuláš, jeseň r. 2004