Igor Hanudel

hovorím, že nie som v poriadku. Po problémoch, ktoré potom nasledovali otec to nejako nezvládol a následne sa rodičia rozviedli. A tak životnú púť už 21 rokov absolvujem s mamou. Z rozprávania viem, že zdravotné problémy jej dali zabrať, ale statočne to všetko prekonávala. Spomeniem aj to, že vďaka láske jej rodičov, sestry a bratov bola silnejšia. Mal som štyri roky, keď som sa začal samostatne pohybovať. Biedne, ale predsa. Moja mama bola živiteľkou rodiny a tak bola nútená nastúpiť do práce a ja som nastúpil ako štyri a pol ročný do osobitnej škôlky. Našiel som si tam kamarátov, s ktorými sa stretávam do dnes. Keď ma mama vozila na bicykli v sedačke do škôlky a aj cestou späť, snažila sa ma naučiť aj vďaka môjmu záujmu o autá ich typy a farby. Ako päť ročný som to zvládol. Horšie to bolo s inými vecami, ale to radšej ani nespomínam. Jedného dňa v novembri 1984 dostala mama zvláštne ale srdečné pozvanie do Bratislavy od akéhosi primára MUDr. Bzdúcha. Išla tam a neľutovala. Stretla sa tam s veľmi príjemnými ľuďmi, ktorí neskôr založili s pánom primárom Spoločnosť Williamsovho syndrómu. Ďakujem aj ja, že táto spoločnosť vznikla. Po tomto nasledovali stretnutia v knižnici u pána primára a krásne letné pobyty  s rodičmi a ich deťmi, teraz už mojimi veľkými kamarátmi. Aj mama sa vždy na tie stretnutia tešila a teší, nakoľko aspoň počas týchto dní mohla vstrebávať znalosti a skúsenosti odborníkov aj neodborníkov, vyrozprávať sa o vlastnostiach nás detí, poučiť sa ako na to, ako zvládnuť čo najlepšie naše syndrómové vlastnosti. Ja viem, že je to so mnou ťažké, viem, že omieľanie mojich momentálnych a všetkých záujmov, železnice, požiarnici, muzika a aj to, čo prinesie nový deň, je náročné. Keď je nervózna, povie mi niekedy, že som ako pokazená platňa alebo papagáj. Ale ja sa na ňu nehnevám. Mám ju rád, ona ma má tiež veľmi rada a to je hlavné.

            Máme choré srdiečka, ale o to milšie a väčšie. Zmestí sa do nich toľko veľa lásky ku kamarátom, známym, susedom a k príbuzným. Mám veľkú rodinu, ktorú celú mám rád, všetkých mojich ujov a tetu, babku, tetu Evku s jej Dávidom, Danielom a Dominikou, tetu Boďu, Janíka, Mariannu a Heniku, Martina a Jožka, ktorí žijú ďaleko, nakoniec Janíkovu manželku Valiku a ich dcérku Marianku, ktorá mi bude hovoriť strýko. Tak sme sa dohodli s Janíkom.

            Keď som ukončil osobitnú školu a potom praktickú školu, mama vystúpila z práce a sama mi potvrdila, že lásku matky k dieťaťu nenahradia žiadne peniaze. Ďakujem všetkým Williamsovcom že ste, to Vám odkazuje Igor.

P.S.: Aby som nezabudol, dovidenia v lete!

r. 2002