Medzinárodný tábor mládeže z krajín „V4“ júl 2016

3. júla o 11.30 naša malá delegácia dorazila do Balatonfüred, kde sa organizoval tábor MWSZT, na ktorom sa zúčastnili aj 4 členské skupiny krajín V4.

Simonka a Anita sa veľmi tešili, že sa opäť uvidia a že sa stretnú aj so „starými známymi “ a kamarátmi z MWSZT. Je to úžasný pocit vidieť a prežiť, ako sa naša mládež víta. Správajú sa tak spontánne, tak milo, sú nadšené z toho, že sú opäť spolu, jazyková bariéra ako keby ani nebola.

Po chutnom obede sme sa zišli v spoločenskej miestnosti, kde sa hravou formou predstavil každý účastník tábora. Potom sme sa rozdelili do viacerých skupín a pustili sme sa do dlhej, cca 6 kilometrovej prechádzky po uliciach Füredu. Na promenáde sa nám naskytol nádherný pohľad na Balaton.  Unavili sme sa riadne a po večeri nikoho nebolo treba kolísať, spali sme v kuse do rána. Naše dievčatá mali spoločnú izbu s Lili, ktorá tento rok už ako oficiálna pomocníčka MWSZT pomáhala mládeži pri rôznych aktivitách.

Druhý deň, ako aj každý  deň sa začal výdatnými raňajkami, a dievčatá absolvovali pre nich už známe aktivity (cvičenie, hudba, plávanie, dráma, Fészekhagyók - opustenie domáceho hniezda – súbor činností bez pomoci a prítomnosti rodičov). Poobede sa celý tábor vybral ku Balatonu. Bolo horúco, snažili sme sa skryť v tieni. Ani dievčatám, ani nám sa do vody nechcelo, no cítili sme sa výborne.

Tretí deň, v rámci aktivity „Fészekhagyók“ Simonka a Anita so svojou skupinou navštívili lekáreň v Tescu, kde si zakúpili lieky, obväzy, ktoré potom použili ďalší deň taktiež v rámci aktivity Fészekhagyók (liečili “akože“ udreniny, úpal, bolesti hlavy a pod.) Vrátili sa vysilené, lebo slniečko hrialo poriadne, no boli veľmi statočné a po 20 minútovom oddychu sa pustili do cvičenia, ktoré je stále náročné, lebo Dóri (cvičiteľka) nepozná  slovo neviem, nechcem, nevládzem, som unavená.

Poobede si troška pospali a potom sa s radosťou pustili do aktivity “sebaobrana“, ktorá zaujala aj nás, dospelých.

6. júl bol náročný deň, dievčatá absolvovali tri doobedňajšie aktivity, medzi inými sa zoznamovali s tajomstvami prípravy ovocného šalátu a kokosových guliek. My, dospelí (mám na mysli moju sestru Prisku aj seba) sme sa zaoberali prípravami prezentácie krajiny, ktorá sa konala poobede a bola trošku netradičná. Každá krajina mala svoje stanovište, kde privítala krátkym programom účastníkov tábora, ktorí prichádzali vo viacerých menších skupinách. Naša prezentácia sa každému veľmi páčila, bavili  sa fajn, zapájali sa do hry a na konci nás odmenili veľkým potleskom. Tento deň boli naše dievčatá ozaj veľmi šikovné, takže sme sa rozhodli, že „slovenská výprava“ sa vyberie na promenádu. Išli sme pešo, všade bolo rušno, veľa turistov, voda prenádherná, plná ľodí, vodných bicyklov, ktoré krásne svietili, lebo už bol podvečer.  Do hotela sme sa vracali vláčikom, ktorý už ukončil svoju dennú púť, vracal sa do depa a nás cestou vyložil pri hoteli. Cestovali sme iba my štyri, nálada bola výborná, smiech, krik ba aj spev.

Štvrtkový deň sa niesol v znamení už obvyklých aktivít . Večer v čajovni nás obsluhovali naše ratolesti.

V piatok večer sme si užívali krátky koncert vážnej hudby. Nasledovala repríza hier jednotlivých krajín a čerešničkou na torte „koncert s Bélom“ (učiteľ hudby, miláčik tábora). Tu sa už objavili prvé slzičky v očiach, už bolo cítiť smútok nad tým, že sa pobyt v tábore chýli ku koncu.

V sobotu sa mládež pustila do domácich prác. Zoznámili sa s technikou umývania okien, prestierali stôl, prali ponožky a vysávali. Odmenou bol perfektný ovocný šalát. Poobede sme sa pustili do balenia. Týždeň uletel, ani sme sa nenazdali. Večer sa konala oficiálna ceremónia ukončenia tábora. Zuzka Pogány predniesla svoju báseň o tábore, každý rok sa s nami lúči s novou básničkou. Rozdávali sa pamätné listy mladým a drobné darčeky. Členovia skupín V4 dostali aj tričká s emblémom (hruška) MWSZT. No a na záver už očakávaná diskotéka, ktorá trvala do polnoci.

V nedeľu po raňajkách sme sa postupne lúčili s odchádzajúcimi. Nekonečné objatia, slzy. Bolo to ťažké, lebo celý týždeň sme fungovali ako jedna veľká, súdržná rodina.

Život v tábore sme si užívali. S českou skupinou sme sa skamarátili hneď prvý deň, bodaj by nie, veď medzi nimi bol aj náš  Kuba. Linda so svojim stále usmievajúcim sa synom Tomášom boli nesmierne otvorení a milí ľudia. Feri, ktorý sa krásne naučil aj po maďarsky, so svojou dcérkou Kačenkou tiež perfektne zapadli medzi nás.

Naše veľké ďakujem patrí organizátorom tábora za kus odvedenej práce, dievčatám – pomocníčkam, ktoré boli vždy tam, kde sme ich potrebovali. Ďakujeme Spoločnosti Williamsovho syndrómu SR, že nám umožnila  pobyt v tomto tábore. Ďakujeme ďalej Simonke a Anitke, ktoré sa zúčastnili na každej jednej aktivite a hrdo reprezentovali našu spoločnosť aj našu republiku v tábore V4 v Balatonfüred.

Zuzana Drapáková