Medzinárodný tábor - Malejovice
V sobotu 23. júla ráno o 5-tej hod. našu „prešovskú osádku“ odviezol ujo Hudák na prípoj k vlaku do Kysaku. Potom sme pokračovali v ceste smerom do Bratislavy s Hreškovými. Tam pred obedom nás už čakala naša teta Naďa so Simonkou. Nasadli sme do mikrobusu a išli sme do Českej republiky. Teta Hrešková a teta Naďa sa vrátili domov. Cestou sme mali krátke prestávky na WC, aj na menšie občerstvenie a vyrovnanie kostí. V Malejoviciach sme boli okolo 15-tej hod., tam nás už čakali s obedom a milým privítaním.
V nedeľu sme boli na bohoslužbe v neďalekom katolíckom kostole, potom sme už mali voľný deň. Každé ráno nás budili hudbou (hrou na gitare), potom bola rozcvička, raňajky.
Všetci sme boli rozdelení do skupín, ja som bola v modrej skupine. Každá skupinka postupne pripravovala raňajky. O obed a večeru sa nám postarali českí priatelia, kuchárky.
Navštívili sme zámok Loučeň, kde sme si prezreli historické knihy, jednotlivé izby s nábytkom, fotografie... Na nádvorí sme chodili aj bludiskami a riešili úlohy. Navštívili sme aj zoologickú záhradu. Pri zámku sme si urobili piknik a v bufete sme si dali kávu.
Mali sme rozličné súťaže podľa skupín. Napríklad sme mali spočítať okná na budove, schody vo vnútri, koľko je na dvore áut a autobusov... Na záver bolo vyhodnotenie – vyhrali „modrí“.
S pani fyziatričkou sme počúvali relaxačnú hudbu a podľa nej sme cvičili.
V nepriaznivom počasí sme pozerali filmy a fotografie.
Na pamiatku sme sa aj odfotili a toho, kto chýbal na fotke, museli sme pomenovať. Vymenili nám farby skupiniek, my sme mali uhádnuť, kto chýba v červenej skupinke.
Chodili sme do lesa zbierať suché drevo, aby sme mali na zapálenie vatry. Pri vatre sme spievali pesničky a „naši umelci“ hrali na gitare.
Keď sa zotmelo, každý večer sme zapaľovali lampáš vonku.
Písali sme o sebe a o svojich blízkych, o tom, čo máme radi a čo nemáme radi. Potom bol každý za to vyhodnotený.
Na tento tábor mám pekné spomienky, lebo som tam našla veľa českých priateľov, aj ich rodičov. Vymenili sme si adresy a čísla telefónov, aby sme si mohli písať.
Janka Očkajová