Cervarezza 2010 - denník z tábora FEWS

17.7. - sobota

Na letisku sme sa stretli s českou výpravou, čomu sme sa tešili celý týždeň, lebo okrem iného boli jediní, s ktorými sme sa mohli normálne porozprávať. Let sme absolvovali bez problémov, v Bologni na letisku na nás čakali  dobrovoľníci z rádu Maltézskych rytierov, odviedli nás do osobitnej čakárne s občerstvením a starali sa o nás ako o  blízkych priateľov. Počkali sme na prílet švédskej delegácie, potom nasadli do autobusu, previezli sme sa ku vlakovej stanici, kde pristúpili Nemci a Taliani, Rita s Bernardom a Monika s Massimom. Keď sme zišli z autostrády, otvoril sa nám pohľad na hornatú krajinu, pripomínajúcu Nízke Tatry. Autobus sa šplhal po serpentínach a zrazu sa objavil hotel, ktorý nám bol na týždeň domovom. Po ubytovaní a večeri mali Taliani prezentáciu, krátka diskotéka a šup do postele, ale nevedeli sme od dojmov zaspať.

18.7. - nedeľa

Raňajky nás trochu sklamali, mali sme celý týždeň rovnaké, croisant, keksy s nutelou, medom alebo džemom. Miško nazval croisant krocanom, všetci sme túžili po párkoch, salámach, syroch a vajíčkach. Po raňajkách sme sa „nahodili“ do športového a išli súťažiť v disciplínach ako bol hod do plechovky, navliecť krúžok na fľašu, naloviť štuple magnetom, preliezť špagáty, behať vo vreci. Boli sme rozdelení do 4 tímov, modrý, červený oranžový a zelený. Katka so Simonkou a Dominikou boli v oranžovom tíme a Saška, Michal a ja sme boli v modrom tíme. Po obede sme boli na lúke, sadli sme si do kruhu a každý sa po anglicky predstavil. Miško mal takú trému, že zabudol ako sa volá.

19.7. - pondelok

Ráno ma Simonka zobudila s tým, že majú v kúpeľni pavúka, tak sme ho spolu zneškodnili, čo ma dokonale prebralo. Po raňajkách nás odviezli autobusom do parku dobrodružstiev Cerwood, v ktorom sú preliezačky od baby okruhu až po športový. Každý odvážny bol zašnúrovaný v popruhoch, s helmou na hlave a dvoma karabinkami na istenie, prechádzal stále náročnejšími prekážkami, napr. vo výške asi troch metrov visel mostík zložený z latiek uložených v pol metrových rozostupoch, alebo boli len zauzlované laná, sieť ako tunel, zošmyknutie na kladke a pod.  Našťastie boli prítomní aj inštruktori, ktorí pomohli ukončiť okruh.

Poobede bola súťaž, každé družstvo malo za úlohu napr. nájsť v lese 100 rovnakých vecí, niečo guľaté, niečo živé (chudáka mravčeka sme držali v papieri zatvoreného kým sa nevyhodnotila súťaž), niečo, čo škodí životnému prostrediu atď.

Večer nám premietli film o vlkoch žijúcich v talianskych Alpách, nasledovala prezentácia ďalších delegácií, ktorá trvala do polnoci a my šťastne unavené sme  ledva vyšliapali schody na naše druhé poschodie.

20.7. - utorok

Po krocanových raňajkách sme vyrazili k jazeru Calamone, rozlieva sa až pod vrcholmi, šliapali sme k nemu asi 800 m s prevýšením, ktoré sme zvládali bez problému. Pripomenulo nám Štrbské Pleso, určite by sa i tam všetkým páčilo. Poprechádzali sme sa okolo jazierka, poobdivovali flóru a faunu a v chládku si urobili obed – piknik v tráve. Trochu sme si oddýchli a dali sa do hľadania pokladov, náramkov priateľstva, rozvešaných po lese. Po návrate na hotel sme si každý sám pripravovali pizzu, na pripravené cesto sme si ukladali paradajkové pyré a syr. Nasledovali prezentácie, aj tá naša, zožali sme potlesk a naše ručne robené medovníčky (ako darčeky) obdiv.

21.7. - streda

Dominika sa po raňajkách sťažovala na boľavý žalúdok, ale napriek tomu nastúpila do autobusu. Viezli sme sa k hore, ktorá mala zaujímavý, akoby  useknutý vrch, keď sme boli na parkovisku pod horou zrazu doslova dofičala sanitka rýchlej pomoci a o chvíľu sme videli ako nakladajú Dominiku do sanitky v sprievode  Katky. Naše dievčatá sa pustili do plaču a slzy na krajíčku so strachom o Dominiku sme mali celý deň, až kým sme sa nedozvedeli, že Dominika je stabilizovaná. Na vrchol hory sme sa nakoniec nedostali, Simonka sa o to pokúsila s českou Hankou, ale vrátili sa, cesta hore bola uzatvorená. Poobede sme mali mať exkurziu vo výrobni parmezánu, ale čakali sme márne. Tak nám dnes nič nevyšlo podľa plánu, navyše Dominika ochorela a horúčava sa stala neznesiteľnou. Katka zostala s Dominikou v nemocnici a Simonka prešla do nášho modrého tímu. Večer boli ďalšie prezentácie a bingo, na ktoré sme už nemali náladu a túžili sme sa konečne trochu viac vyspať.

22.7. - štvrtok

Absolvovali sme krásny výlet do vodného parku, v ktorom chovajú niekoľko druhov rýb. Od umelého oplodnenia až po dospelosť. Po skončení exkurzie si mohli chalani chytiť rybu z bazéna. Chovateľ, ktorý nás sprevádzal je vášnivým rybárom, ale ulovenú rybku nezje, vracia ju do vody. Poobede sme dokončovali maľovanie tričiek a v tom som začula radostnú správu. Dominika sa vrátila! Nastali vzrušujúce prípravy na jej privítanie, plagát, darčeky. Hlavne sme sa všetci ponáhľali našu Dominiku vyobjímať, od radosti a dojatia sme plakali s ňou. V jedálni ju čakal privítací plagát s podpismi všetkých, veľká kytica, aplauz a skandovanie jej mena. Keď si rozbalila darček, skoro zamdlela po druhý krát, ale tentoraz od prekvapenia a šťastia. Po prezentácii bola diskotéka, na ktorej sa konečne všetci vyšantili, škoda, že disko nebolo každý večer!

23.7. - piatok

Od rána sme boli znova v Cerwoode, ale program bol celkovo voľný, kto chcel, šiel loziť, niektorí si ustlali na tráve, neboli sme sami, ktorých zmohla únava a horúčava. Preto sme zvolili režim bufet a oddych, rozmaznávali jazýčky nanukmi, kolou, kávou, keksami a zamierili sme do stánku so suvenírmi.  Po obede sme v jedálni preberali diplomy za účasť a ceny za účasť v súťažiach. Michal bol vyhlásený za najlepšieho tanečníka. Potom sme mali čas na balenie a v podvečer sme sa vrátili do Cerwoodu, kde sme mali rozlúčkovú večeru a diskotéku s vatrou. Tancovali sme aj po tme až do noci, lúčili a ďakovali organizátorom, fotografovali sa a aj keď sme sa už tešili domov, bolo nám ľúto že končíme.

24.7. - sobota

Po krátkom spánku mi zazvonil o 4.45 budík, rýchlo som dobalila kufre, miniraňajky, posledné objatia, autobus, driemanie a letisko. Talianske  pozemné letušky boli nesmierne láskavé, nielen že nám odpustili miernu nadváhu, ale bez príplatku nás vybavili prednostne do lietadla ako skupinu.

Domov sme prileteli o pol hodinu skôr, šťastní, že sme už doma, ale keď som sa spýtala dievčat, či neprebalíme kufre a nejdeme naspäť, vrele súhlasili.

Bolo nám naozaj dobre, naši hostitelia mali pre nás otvorené srdcia v každej našej požiadavke v akejkoľvek hodine, boli skvelí, srdeční, priateľskí, ústretoví, usmievaví, veselí, skrátka bomboví!

Denník napísala Veronika Izraelová