FEWS Camp 2008 Langau, Nemecko

Za našu slovenskú WS boli dve dievčatá a to Ivetka Boráňová a Janka Očkajová. Z chlapcov to boli Tomáško Hudák a Vladko Hreško. Ako sprievodca som bola ja p. Boráňová a tlmočníčka slečna Terezka Lajčáková. Začnem môj krátky článok cestovaním vo vlaku. Viete všetci dobre, že naše detičky sú neposedné a veselé, tak sme si našu dosť dlhú cestu krátili smiechom a obdivovaním okolia. Keď sme konečne večer dorazili na miesto, hneď sme mali stretnutie v spoločenskej miestnosti. Čakalo sa len na nás, prišli sme poslední. Privítanie bolo úžasné. Každá krajina sa v krátkosti predstavila a čakalo na nás prekvapenie - Mbaye a Mamadu. To je bubeník a Mamadu bol tanečník. Len čo začal Mbaye bubnovať v nás všetkých sa rozohrali žilky a začali sme spoločne všetci tancovať. Deti zabudli aj na únavu. Po krátkom tanci nasledovala spoločná večera a vybaľovanie batožiny. Každé ráno po raňajkách počas celého tábora sme mávali africké tance, čo deti veľmi motivovalo a poviem vám, energiou nešetrili. Každé ráno sme sa naučili nejaký nový krátky tanec. Páčilo sa nám to, lebo taký hodinový tanec po poriadnych raňajkách bol ako rozcvička, na ktorú deti doslova utekali. Každý deň na nás čakalo nové a nové prekvapenie. Spoločenské  hry, výlety, plávanie, rafting, lezenie na umelú stenu, maľovanie, výlety do hôr, vlastnoručná výroba bubnov, bubnovanie a fotokvíz formou hry. Takže každý deň sa čakalo na nové prekvapenie. Deti horeli nedočkavosťou, čo sa bude zajtra robiť a kam sa pôjde. Párkrát bolo aj karaoke - podľa počasia buď vonku alebo v spoločenskej miestnosti. Tam si deti zatancovali aj zaspievali naživo. Každý večer mala jedna z krajín svoju prezentáciu. My sme mali prezentáciu 3.7.2008 a cestou vo vlaku sme s deťmi zložili naše slovenské heslo, ktoré znelo: Slovensko je náš rodný dom, zdravíme vás všetkých s úsmevom. Po prezentácii sme pohostili účastníkov našou slovenskou piškótovou tortou, ktorú sme pripravili v ten deň ráno s Terezkou a naše detičky zatiaľ maľovali spoločne s ostatnými spoločný obraz. V ten istý deň sme boli po obede na lanovke, ale spomienky máme dosť studené - zmokli sme do nitky. Zážitkom bol aj rafting, aspoň pre Janku a Vladka. Keďže ja + Tomáško + Ivka sme na rafting nešli, tak sme zato boli na lezení na umelej stene. Musím povedať, že ani toto neodradilo deti. Skúsili si to najprv na malej stene a potom aj s lanom. Tomáškovi sa páčilo hojdanie na lane. Skúsila som si to aj ja a moja zvedavosť a riskovanie môjho zdravotného stavu sa mi páčilo natoľko, že na lezenie sme šli aj na druhý deň. Musím sa pochváliť, vyliezla som až na vrchol, to jest 14-metrov nad zemou. Píšem to preto. lebo som bola pred dvoma rokmi operovaná na chrbticu a myslela som si, že to nedokážem, ale túžba skúsiť to,  ma pohltila natoľko, že som to riskla a bez problémov som tam vyliezla. Aj naša Terka sa vyšplhala až na vrchol. V piatok bola diskotéka - to bolo pre deti!! Mali tam aj občerstvenie limonádu + pukance. Tancovalo všetko čo malo nohy a bolo to jedno akej národnosti kto bol. Nebol problém s dorozumievaním aspoň pre deti. Tam deti dostali od nášho hostiteľa Horsta a Susan svietiace náramky, ktoré deti veľmi potešili a tancovalo sa len pri svietiacich náramkoch. To bolo radosti a híkania. Neskorá polnoc posielala deti spinkať. V sobotu večer čakalo na nás všetkých večerné prekvapenie: nočná hra. Najprv sme tancovali okolo táboráka a naraz sa na lúke pri táboráku objavilo strašidlo, ktoré lákalo deti do lesa. Deti od údivu ale aj od zvedavosti šli za strašidlom až do hlbokého lesa. Sprevádzali nás na ceste neónové svetielka. Strašidielko nás doviedlo k duchovi, ktorý nám porozprával, prečo je tam a čo od nás očakáva. Tak sme sa rozdelili po skupinkách, každá krajina mala svoju skupinu. Tmavým a tichým lesom sme museli bez slova prejsť. Na ceste lesom sme mali stretnúť troch duchov a každý nás mal obdarovať nejakou vecičkou. Tak deti ani nedýchali aj od prekvapenia a podaktoré aj od strachu. Na prvej zastávke nás duch obdaroval svietiacou hviezdičkou. Nezabudnem, ako sa ma Vladko Hreško držal: oboma rukami okolo pásu a ja som ho musela držať zase oboma rukami okolo krku. Bolo na ňom vidieť aj cítiť, že má strach, tak som ho upokojovala peknými slovami a pevným držaním. Zase Ivka + Tomáško + Janka šli s Terkou a asi ani nedýchali, ale zato neprehovorili ani slovo. Na druhej zastávke na nás čakal druhý duch a dal nám morskú mušľu. Tretí duch nám dal čarovný nápoj. Keď sme mali všetky tri dary,  tak zraz s darmi sme mali pri táboráku. Tam každý dostal pohár mlieka a musel si do toho mlieka vyliať čarovný nápoj a vypiť to. Potom sme všetci mali čarovnú moc, ktorá  nám mala pomôcť prekonať nočný strach. Keď sme prekonali strach, každá krajina dostala zapaľovací maxi balón .Ten sme zapálili a keď sa nám fosfor rozhorel, balón vzlietol a poslali sme pozdrav na Slovensko, že sa máme dobre. Deti boli nadšené z takejto neobyčajnej hry a nočného výletu. Také niečo ešte nezažili. Zaujímavá bola aj hra zhotovenie svojej národnej vlajky. Dostali sme ceruzkou nakreslenú vlajku a my sme ju museli ozdobiť lupienkami z kvetov. Naše detičky lepili ostodušu a presne vedeli aké farebné lupienky majú kde nalepiť. Musíme sa pochváliť, že naša vlajka bola najkrajšia a najpoctivejšie urobená - detičky si dali záležať na mravenčej práci. V predposledný večer sa nám  premietalo DVD-čko z posledného tábora zo Švédska. Mne osobne sa to páčilo a deti čo tam boli, nás aspoň zhruba informovali, čo tam robili.

Hra na bubny - bola pre nás všetkých zaujímavá. Len na konci bubnovania nás boleli prsty okrem Vladka Hreška. To je jeho koníček, tak keď mal chvíľu voľného času, už sedel za bubnom. Nie je to také ľahké sedieť za tým bubnom. Podaktorým bubon stále padal, lebo musel byť šikmo medzi nohami a to robilo problém našej Ivke -  jej spadol bubon na zem. Každý si zabubnoval po svojom, ale dávalo to krásny význam hudby. Dokonca sme si vlastnoručne robili bubny v menšom prevedení sami. Dostali sme valec, ktorý sme museli najprv namaľovať, potom nalakovať. Naťahovanie kože na bubon sme prenechali odborníkom, ale ostrihať surovú kožu na bubne si musel každý sám. To bolo niečo pre chlapcov - práca s mašinkou na strihanie. Ochotne ostrihali bubon aj dievčatám. Nakoniec sa pripevňovalo na bubon držadlo a to z farebných šnúrok. Bolo na výber asi 6 farieb. Podaktorí si uplietli držadlo v tvare korbáča a bolo to pekné. Plietli sa aj náramky na ruky. Ešte aby som nezabudla: deťom sme zriadili poštovú schránku v tvare domčeka. Na domčeku boli čísla, ktoré dostalo aj každé dieťa. Takže si mohli navzájom dopisovať a vložiť poštu do očíslovaného okienka. Vymieňali si adresy a telefónne čísla, ale boli aj lístočky vyjadrujúce náklonnosť k tomu druhému. Deti takáto pošta veľmi potešila. Radosti bolo, keď nám oznámili. že ideme na celopoobedný výlet do mesta Fuessen. Daktorí sme si fotili krásne mestečko a deti radi nakupovali darčeky pre svojich najbližších. Detičky si vyskúšali nakupovať v Eurách. V posledný večer sme si grilovali mäsko, klobásu a ryby. Akosi nám nechcelo horieť uhlie na grile, tak som sa toho ujala ja a to bolo radosti, že konečne sa bude grilovať. Po večeri sme dostali Slovakia pochvalu za založenie ohníka.

 A nastala ta ťažká chvíľa pre všetkých - rozlúčka spojená s diskotékou. Slzám sa nevyhol nikto ani dospelý. Padali krásne objatia, pohladenia plne slz. Boli sme ako jedna velikánska rodina, kde každý patril ku každému. To bolo jedno či to bolo dieťa z Maďarska, Slovenska, Francúzska alebo Talianska, všetky boli moje kuriatka a pre každého sa našlo miesto pod mojím krídlom. Som šťastná, že som sa mohla zúčastniť tohto medzinárodného tábora. Na konci sa priznám. že som tam cestovala so zmiešanými pocitmi. Predsa mať pod krídlom 4 detičky s jednou diagnózou, ale každé povahovo iné, to mi naháňalo trochu obavy, či si ich ustrážim. Nakoniec som bola prekvapená, že som si robila zbytočné obavy.

Týmto by som chcela poďakovať aj naším hostiteľom pani SUSAN PODBIELSKI a HORSTOVI ROMM, za ich krásny program, čo pre nás pripravili, za ich neustály úsmev, čo im žiaril na tvári a perfektne zorganizovaný tábor. Nebolo dňa, že by sa váhalo, čo sa ide robiť. Mám krásny pocit na srdiečku, že som mohla pomôcť druhým, že ma potrebovali a cítila som sa užitočná. Zato všetko som bola odmenená krásnym úsmevom a silným stiskom a občas aj boštekom. 

Boráňová Margita